Schizofrenik v business centre
O knize
Čo sa stane, keď sa človeku začne rozpadať realita, zatiaľ čo svet okolo neho pokračuje úplne normálne?
Kiara Niënor vo svojich memoároch rozpráva príbeh o pobyte v Nórsku, kde sa obyčajné štúdium postupne mení na cestu do sveta, v ktorom čas neplynie lineárne, veci získavajú skryté významy a náhoda prestáva existovať. O prvej psychotickej epizóde, ktorá vyústi do diagnózy schizofrénie, návratu domov a pomalého skladania reality späť dohromady.
Lenže diagnózou sa príbeh nekončí.
Po návrate do bežného života nasleduje vysoká škola, prvé zamestnanie, korporáty, uzávierky, nadčasy, stres a snaha zapadnúť do sveta, ktorého pravidlá autorka nikdy celkom neprijala. Zdanlivo úspešná kariéra postupne odhaľuje svoju druhú tvár – vyčerpanie, sociálnu izoláciu, stratu radosti a napokon ďalšie psychické problémy.
A potom je tu psychiatrická nemocnica. Miesto, ktoré zvonka môže pôsobiť desivo a bezútešne, no zvnútra sa ukazuje ako svet plný bizarných situácií, humoru a nečakaných priateľstiev.
Schizofrenik v business centre je osobná výpoveď o tom, aké ľahké je stratiť kontakt s realitou a aké ťažké môže byť znovu nájsť cestu späť.
Nie je to príbeh o dokonalom uzdravení ani o definitívnych odpovediach. Je to príbeh pokračujúci ďalej, tak ako ho píše život sám.
Ukázka
Napokon som cez tú istú stránku vyskúšala inú terapeutku, ktorá mala uvedené, že je spirituálne orientovaná, čo mi prišlo zaujímavé vzhľadom na moje nedávne vhľady o dimenziách a posmrtnom živote. Aj ona mala takmer dve dekády skúseností a veľa pozitívnych recenzií. Poctivo si značila môj príbeh a mala som z nej na úvod dobrý dojem, keďže sa naplnila moja predstava, že vediem diskusiu a nie monológ. Postupne však začalo ísť do tuhého. Chytila sa informácie o tom, že mi umrela mama a zrazu začala predvádzať niečo ako rodinné konštelácie. Vstala, otriasala sa z energií a oznámila mi, že moja mama tu ešte akoby bola uviaznutá. Postavila sa a začala mamu vyháňať pohybom rúk von otvoreným oknom. Aj sa rozplakala, čo ma dosť prekvapilo, keďže ja som takúto silnú emóciu nepociťovala. Z ničoho nič mi stuhol krk, čo sa mi bežne dialo, keď som cítila úzkosť. Chcela, aby som jej na krku predviedla, ako ma to zviera. Zdalo sa jej, že som ju zatiahla za kožu rovnakým spôsobom, akým mačka drží v ústach mláďatá a začala polemizovať o tom, ako ma moja mama aj po smrti nejakým spôsobom drží za krk. Tiež som mala presne opísať, aké je to, čo v tom krku cítim. Či je to studené alebo teplé, z akého materiálu, akej farby, či tvaru... Povedala som, že studený kovový predmet, niečo ako závažie. Začala som pozerať na hodiny, koľko sedenia ostáva do konca. Našťastie to už malo trvať len pár minút. Ešte sme stihli otestovať, či to moje krčné závažie bolo cítiť aj v ľahu... Bolo. Koniec sedenia, poďakovanie, ďalší termín si pozriem sama, nemusíte mi ho teraz hľadať, dovidenia, pekný deň.