Hokejový sen

Niektoré príbehy sa začnú stretnutím.

Iné odchodom.

A potom existujú príbehy, pri ktorých až po rokoch pochopíte, kde sa vlastne začali.

Myslím, že ten môj sa začal na mieste, ktoré som vtedy vôbec nepovažovala za dôležité.

Na štadióne.

Pamätám si chlad, ktorý sa mi dostával pod rukávy bundy, vôňu ľadu a zvuk korčúľ, ktoré sa ozývali z druhej strany mantinelu. Pamätám si aj to, že som tam vtedy nechcela byť.

Nie preto, že by som nemala rada hokej.

Len som ešte nevedela, že niektoré miesta si človek obľúbi až vďaka ľuďom, ktorých na nich stretne.

V tom čase som si myslela, že život sa skladá z rozhodnutí, ktoré máme pevne v rukách.

Kam pôjdeme.

Koho si pustíme k sebe.

Koho necháme odísť.

A čo všetko dokážeme obetovať za veci, ktoré milujeme.

Dnes už viem, že niektoré rozhodnutia urobíme bez toho, aby sme tušili, akú cenu raz budú mať.

A niektoré stretnutia trvajú iba pár minút, no dokážu zmeniť celý náš život.

Vtedy som ešte nevedela nič z toho.

Nevedela som, že jedného dňa budem stáť medzi láskou a strachom a nebudem vedieť, ktorému z nich veriť.

Nevedela som, že človek môže niekoho milovať a napriek tomu ho stratiť.

A už vôbec som netušila, že po rokoch sa môžeme stretnúť s niekým, o kom sme si mysleli, že už dávno patrí iba do našej minulosti.

Vtedy som poznala iba jeho meno.

Lukáš.

A netušila som, že si ho budem pamätať celý život.