Šiesty level

O knihe

Pomôže záhadný projekt zachrániť manželstvo, v ktorom sa iskra pomaly vytráca?

Ukážka

„Počkaj, prišla esemeska. Stavíme sa tu pri odchode a potom ich kúpime,“ povedal a vybral telefón z vrecka nohavíc. Obaja sa pozreli na obrazovku. Stálo tam: „Vašou úlohou je vyhľadať ľubovoľný obchod s oblečením. V ňom obaja vojdite do skúšobnej kabínky. Tam dostanete ďalšie inštrukcie.“ „Do kabínky? Obaja? A nemáme si tam vziať veci na skúšanie? To má aký význam?“ snažila sa prísť Táňa na koreň veci. „Neviem, uvidíme. Jeden je priamo tam, tak poďme,“ zavelil Tomáš ukazujúc na najbližší butik s oblečením. Vošli dovnútra, pozdravili sa skupinke predavačiek postávajúcich pri kase, prešli popri stojanoch praskajúcich pod váhou tovaru a vošli do jednej z kabínok. V tom okamihu cinkla ďalšia správa: „Vedeli ste, že nič neutuží partnerský vzťah lepšie než prežívanie spoločných zážitkov? Hovorí sa, že čím bláznivejšie akcie dvojica podnikne, tým viac sa ich vzťah prehĺbi. Dnes si to vyskúšate na vlastnej koži. Vyzlečte sa donaha. Oblečenie poskladajte, uložte na kopu a umiestnite ju k závesu kabínky z vonkajšej strany. Všetky cennosti vložte do Táninej kabelky. Kabelku zaveste na vešiak umiestnený pri zrkadle kabínky. O pár minút Vám príde posledná inštrukcia.“ „Čo? Zbláznili sa? Snáď si nemyslia, že tu budem postávať len tak, nahá!“ rozčuľovala sa Táňa. „Asi viem, o čo ide. Niečo podobné sme videli v tom psychologickom dokumente, čo nám kedysi nanútila Kristína, pamätáš? Išlo tam o to, že si páry mali vyliať svoje srdcia, proste popísať tomu druhému svoje pocity, bla bla. A boli pri tom nahí.“ „Počkaj, myslíš, že pilierom experimentu má byť nahé telo ako symbol obnaženia duše?“ „He? Ja som myslel, že to bola forma predohry, ale dá sa to aj takto chápať,“ povedal Tomáš a vyslúžil si buchnát kabelkou. „Aj tak sa mi to nepáči. Ak je to tak, mohli sme to predsa absolvovať aj doma! Načo sme kvôli tomu mali chodiť do nákupného centra?!“ „Ja neviem, možno k tomu treba určitú dávku adrenalínu.“ Táňa sa nakrátko zamyslela a mykla plecom. „Počkaj, čo to robíš?!“ skríkla šokovane, keď zbadala Tomáša, ako si v rytme vianočnej hudby vyzlieka nohavice. „No čo asi, plním úlohu. No poď, bejby, ideš. Ak by si mi pri tom chcela aj zatancovať, nebudem proti,“ zvodným tónom adresoval výzvu svojej manželke, za čo si vyslúžil ďalší buchnát kabelkou. Táňa zatvorila oči a začala zhlboka dýchať: „Dobre, dobre, zvládnem to. Budem len chvíľu nahá. V kabínke bývajú predsa ľudia nahí. Napríklad, keď si skúšajú plavky. Nik sem nevojde, nik ma neuvidí. Zvládnem to,“ skúšala silu autosugescie. Potom otvorila oči, v rýchlosti zo seba zhodila kabát, šaty, vyzula si čižmy a opatrne si zhrnula pančuchové nohavice. Všetko úhľadne poskladala. Pohľad jej padol na Michalovu kôpku, ktorú držal v rukách: „To si nevieš tie veci poskladať? Len ich takto, takto... zhužveš?“ „Nestresuj, prosím ťa, veď je to jedno. Kam sme to mali uložiť?“ rozhliadal sa po kabínke. „Na podlahu k závesu z vonkajšej strany,“ zamrmlala Táňa a svojím orlím zrakom začala kontrolovať čistotu dlážky. „Dobre, podaj mi veci, dám ich tam,“ vyzval ju Tomáš a s obdivom sledoval svoj obraz v zrkadle. „Svoje veci daj na spodok, až potom ulož moje! A topánky vedľa, nie na oblečenie!“ zapišťala Táňa, keď pozorovala manžela snažiaceho sa uložiť oblečenie za záves cez čo možno najmenšiu štrbinu. Urastený športovec vložil svoju peňaženku a kľúče od auta do manželkinej kabelky, kým tá sa nervózne rozhliadala okolo seba. Zvuk prichádzajúcej správy na seba nenechal dlho čakať: „Gratulujeme! Už ste len krôčik od absolvovania štvrtého levelu! Už Vám zostáva len posledná úloha. Musíte sa dostať naspäť do auta. Áno, nahí. Neobávajte sa, oblečenie Vám doručíme. Jediné, čo si so sebou môžete vziať, je kabelka.“ Kým Táňa vyvaľovala oči, batéria telefónu oznámila, že je vybitá a obrazovka zhasla. „Čože? To nemôžu myslieť vážne! Tak toto už je príliš, končím!“ poddala sa priechodu svojich emócií hraničiacimi so šialenstvom. „A ty sa čo rehoceš, prosím ťa? Naozaj ti to pripadá smiešne? Prestaň a podaj mi veci!“ Tomáša donútil záchvat smiechu chytiť sa za brucho. Smial sa, až plakal. V tej chvíli mu kŕče v bruchu nedovolili povedať ani slovo, tak sa len zohol, vystrčil ruku za záves a snažil sa nahmatať kôpku oblečenia. Po chvíli prišla druhá vlna záchvatu smiechu, tentokrát pri tom už aj krochkal. „No čo je? Podaj mi tie veci, okamžite!“ zúrila Táňa, až jej na čele navrela žila. „Nič tam nie je,“ oznámil jej a utrel si slzy smiechu do dlane. „Čože? Ako to myslíš, že nič tam nie je?!“ „Normálne. Nič tam nie je. Nothing, nichts, niente.“ „Uhni, vezmem si ich sama!“ odstrčila ho, čo možno najelegantnejšie si kľakla a začala rukou prehmatávať priestor za závesom. „Nič tam nie je!“ Prišiel Tomášov tretí výbuch smiechu. Táňu prepadlo zúfalstvo: „Toto je snáď len zlý sen! Som v skúšobnej kabínke, nahá, s magorom, moje veci sú fuč, telefón mám vybitý, magor si svoj zabudol doma, ale čo, keby aj nie, komu by som asi volala? No nikomu, taká hanba, bože, čo budeme teraz robiť?!“ Rozhodla sa, že najlepším riešením bude presmerovať všetku svoju zlosť na manžela. Zaujala autoritatívny postoj, ruky vbok, obočie zvraštené: „Tomáš? Teraz sa pekne pozbieraš a vymyslíš, ako sa dostaneme z tejto prekliatej situácie, rozumieš? Vlastne sme tu len kvôli tebe! Keby si bol normálny, nemali by sme manželské problémy a nikdy by sme sa nezúčastnili tohto úchylného projektu! Tak niečo láskavo vymysli!“ „Dobre, tie reči o normálnom chlapovi ti odpustím, lebo vidím, že si mimo,“ vyslovil pokojne, „a riešenie, samozrejme, mám.“ „No? Sem s tým!“ „Vyjdeme z kabínky a normálne pôjdeme k autu. Tak, ako písali.“ „Čože? Ty si sa asi zbláznil! Vieš, ako dlho mi trvalo vybudovať si meno? Ja mám určité postavenie! Dnes je tu určite mnoho mojich klientov! A ja tu mám teraz pobehovať s holým zadkom ako nejaký psychiatrický pacient? To neprichádza do úvahy! Vymysli niečo, inak tu zošaliem!“ „A čo mám akože vymyslieť? Jediným riešením je splniť zadanie. Keď si to tak vezmeš, bude to celkom zábavný zážitok, po rokoch sa na tom budeme rehotať ako kone. Čo si taká škrobená, veď sa nemáš za čo hanbiť, máš super postavu. Veď aj na pláži sa opaľuješ hore bez.“ „Tomáš, tu nejde o hanblivosť kvôli odhaleniu tela! Keby sme boli na nudistickej pláži, tak áno, tam sa to očakáva. Ale obnažovanie sa na verejných miestach? Naozaj netúžim mať svoju tvár na všetkých titulkách! Už úplne vidím ten nadpis! Známej podnikateľke preplo!“ „Ak ťa trápi len toto, nastokni si na hlavu kabelku a nik tvoju tvár neuvidí,“ zahlásil Tomáš hrdý na to, že dokázal vymyslieť tak dokonalé riešenie v tak krátkom čase. Táňa prižmúrila oči, roztiahla nozdry a pomedzi zuby hrozivo zasoptila: „Nielenže nechcem, aby niekto spoznal moju tvár, ja nechcem, aby niekto videl hocičo z tohto všetkého!“ Ku koncu vety jej už od zúfalstva preskakoval hlas, keď rukami zbesilo ukazovala na rôzne časti svojho tela. „To si celá ty! Každý nápad hneď zavrhneš, ale sama nijaký nemáš!“ „Ale mám,“ vyslovila zrazu s nádejou v hlase, „mám tu naše peňaženky! Tu máš kreditku, vyjdi von, vezmi prvé oblečenie, na ktoré natrafíš, zaplať ho a prines ho sem! Ty očividne s nahotou problém nemáš, ešte si aj prídeš na svoje, keď tam tie predavačky budú nad tebou slintať. A ja z toho vyjdem s minimálnou hanbou! Tak bude vlk sýty, aj ovca celá!“