Na konci dúhy-Zuzana Obst
Bezpečná platba mincami · okamžité sprístupnenie súboru
O knihe
Keď sa minulosť dotkne budúcnosti.
NA KONCI DÚHY
Čo ak to najcennejšie, čo v živote hľadáme, nie je na konci dúhy… ale ukryté hlboko v našom srdci?
Karin už prešla cestou plnou lásky, bolesti, strát aj splnených snov. Naučila sa, že niektoré spomienky nikdy nezmiznú a niektoré lásky zostávajú v nás navždy.
Teraz však prichádza chvíľa, keď sa musí naposledy pozrieť späť, aby mohla vykročiť v ústrety svojej budúcnosti.
Medzi spomienkami, tajomstvami, slzami a okamihmi šťastia sa opäť objavuje modrá ruža – symbol lásky, ktorá dokáže prekonať aj to, čo sa zdá nemožné.
Na konci dúhy je príbehom o tom, že aj po najväčšej búrke môže prísť svetlo. O láske, ktorá zostáva. O odpustení, ktoré oslobodzuje. A o sne, ktorý sa možno splní práve vtedy, keď sme už prestali veriť.
Pretože niekedy nemusíme hľadať poklad na konci dúhy.
Stačí pochopiť, že tým najväčším pokladom je život, ktorý sme dokázali naplniť láskou.
Ukážka
Prológ Nie každá dúha sa objaví na oblohe. Niektoré vzniknú v okamihu, keď človek po dlhom daždi konečne pochopí, že ešte stále má za čo bojovať. Karin to pochopila až vtedy, keď stála pod sklenenou kupolou zázračného skleníka a pozerala na muža, ktorého milovala viac, než si kedysi dovolila predstaviť. Vonku pršalo. Jemné kvapky stekali po sklenených stenách a lámali svetlo, ktoré prenikalo pomedzi oblaky. Vo vnútri bolo ticho. Také ticho, v ktorom človek počuje vlastné srdce. A potom sa objavila dúha. Nie obyčajná. Jej farby sa odrážali v kvapkách vody na skle, medzi kvetmi, v očiach Mattea. Karin si vtedy ešte neuvedomovala, že niektoré okamihy sa človeku navždy vpíšu do pamäti. Nie preto, že trvajú dlho. Ale preto, že v jedinej sekunde zmenia celý život. Matteo pred ňou kľačal. V ruke držal prsteň. Karin mala dlaň položenú na svojom rastúcom brušku a v očiach slzy. Neboli to slzy bolesti. Boli to slzy ženy, ktorá po všetkých pádoch konečne pochopila, že šťastie nemusí byť iba krátkym návštevníkom. Môže zostať. Môže sa stať domovom. „Karin,“ povedal Matteo ticho. Jeho hlas sa chvel. A práve to ju dojalo najviac. Muž, ktorý bol pre ňu oporou, ktorý sa jej zdal niekedy taký silný, že by dokázal zastaviť celý svet, sa v tej chvíli bál. Bál sa jej odpovede. Karin sa usmiala cez slzy. „Áno.“ Jedno jediné slovo. A predsa v ňom bolo všetko. Áno ich láske. Áno ich dieťaťu. Áno spoločnému životu. Áno všetkým ránam, ktoré ešte možno prídu. Áno všetkým ránam, ktoré budú musieť spolu prekonať. Matteo jej navliekol prsteň. Potom vstal a objal ju. Karin si položila hlavu na jeho hruď.